18. Jakub Cmarko, Magdaléna Masárová: PRÍTOMNOSŤ NEPRÍTOMNÉHO (2025)

„Každý zanecháva stopu.“

Diela vznikli vrstvením sadrovej hmoty na ľudské telo. Proces, v ktorom sa hmota prispôsobuje pokožke, kopíruje jej tvar a záhyby, je dočasným spojením živého a neživého. Po stuhnutí zostáva len prázdna schránka – odtlačok, pamäť prítomnosti

Tak vzniká objekt, ktorý v sebe nesie dve podoby tela: hmotné (materiálne) a živé. Materiálne telo je prítomné v samotnom sadrovom objekte. Je to predmet, ktorý možno zvážiť, zmerať, vlastniť. Telesnosť ako fyzická existencia. Živé telo ostáva prítomné len ako odtlačok duše, gesta, pohybu, dýchania. Neviditeľné, a predsa zreteľné.

Médium nášho vedomia, nositeľ emócie, pamäte a túžby. Skúmame krehký vzťah týchto dvoch tiel. Ich napätie, prelínanie, ale aj to, ako sú obe efemérne a prechodné – podliehajúce času, zmenám, zániku. Ich spojenie je v týchto objektoch navždy uchované, a predsa hovorí práve o pominuteľnosti.

V pozadí týchto výtvarných gest rezonuje aj strata telesnosti, ktorú zosilňuje čoraz väčší presun do virtuálneho priestoru. V online svete sa aj naše telá stávajú tekutými. Zmizne dotyk, vôňa, teplota pokožky. A predsa túžime po ich návrate. Po realite, ktorú môžeme cítiť, nie len vidieť. Krehkosť sa tu nevníma ako slabosť, ale ako základný stav bytia. Jemná hranica medzi tým, čo je tu a čo už odišlo.